Od roku 2019 do roku 2021 sa nám podarilo zaznamenať 40 svedectiev ľudí, ktorí si pamätajú udalosti z obdobia druhej svetovej vojny.
Sú to na jednej strane očití svedkovia záchrany. Dnes žijú už len tí, ktorí boli v tom čase deťmi, a teda si pamätajú, ako ich rodičia a častokrát aj oni sami nosili jedlo, pripravovali skrýšu, vynášali WC, starali sa o bezpečie prenasledovaných. Boli to týždne, v mnohých prípradoch mesiace od jesene 1944 až do jari 1945, do prechodu frontu. Rozprávajú o strachu, o bolesti, smútku, o chudobe, ale aj o nádeji, túžbe pomôcť a zachrániť. Pamätajú si razie, nebezpečné udalosti, dlhé týždne strádania a koniec vojny, ktorá zobrala život mnohým ľuďom.
Na druhej strane sú to zachránení. Väčšinou boli vtedy deťmi, ale zaznamenali sme aj príbehy tých, ktorí už boli dospelí. Veľmi dobre si dodnes pamätajú, ako museli utekať, ukrývať sa, ako sa našli dobrí ľudia, ktorí im pomohli, hoci sa častokrát ukrývali v neľudských podmienkach /stodoly, povaly, maštale, válov, stohy slamy, bunkre v zemi v lese…/, boli to tie jediné možné ako – tak bezpečné miesta, kde mohli prežiť. Pamätajú si ľudí, jedlo, dni prežité v tichu, smútku, beznádeji, plači, ale aj nádeji, že sa to všetko skončí. Pamätajú si úteky, strach, bolesť, straty.
Sú to krásne príbehy. Príbehy o ľudskosti v neľudských časoch, o obetavosti človeka. O tom, keď pre niektorých ľudí to biblické „Miluj blížneho ako seba samého“ nebolo frázou, ale presvedčením srdca.
Na druhej strane sú to príbehy plné smútku a straty najbližších, ktorí sa nevrátili z koncentračných táborov. Celé rodiny zmizli. Zrazu neboli. Matky, otcovia, sesternice, bratranci, tety, ujovia, sestry, susedia, známi, blízki, spolužiaci, kolegovia.
O to viac je potrebné pripomínať si, že aj v ťažkých časoch sa môžeme vždy zachovať ako ľudia a pomôcť tým, ktorí sú v ohrození života.
Niektorí z našich hrdinov na fotografiách:
